Image linked to donate page Image linked to Countering the Militarisation of Youth website (external link) Image linked to webshop

Connexion utilisateur

Interface language

Diaspora link
Facebook link link
Twitter link
 

Čile: Gándhího postrehy dali ľuďom odvahu vzdorovať čílskej diktatúre

Späť na obsah

11. septembra 1973 čílska chunta, podporená CIA a Nixonovou administratívou, zvrhla demokraticky zvolenú vládu socialistického prezidenta Slavadora Allendeho. Priscilla Hayner vo svojej knihe Nevýslovné pravdy, konfrontovanie štátneho teroru a zverstvo (2001) načrtáva devastujúci dopad: „Režim obhajoval jedovatý antikomunizmus na ospravedlnenie svojich represívnych taktík, ktoré zahrňovali masové zatknutia, mučenie (odhady počtu umučených ľudí siahajú od 50 000 po 200 000), zabitia a zmiznutia.“ Diktatúra zavraždila, umučila a poslala do vyhnanstva tisíce politických odporcov a vizionárov.

Demonštrácia hnutia Sebastian Acevedo. Foto: archívy Roberty BacicDemonštrácia hnutia Sebastian Acevedo. Foto: archívy Roberty Bacic

V týchto podmienkach viselo nad Čile zlovestné ticho, výsledok hrozieb a teroru. Niektorí z nás boli zvedaví, „mohli by gándhiovské postrehy o moci nenásilia pomôcť boju za vzdorovanie teroru?“

Nenásilie odkazuje na filozofiu a stratégiu riešenia konfliktov, spôsoby boja proti nespravodlivosti a – v širšom zmysle – spôsob života, ktorý vyvinul a predviedol Gándhí a jeho nasledovníci všade vo svete. Nenásilie je potom akciou, ktorá nevykonáva ani neumožňuje nespravodlivosť.

Vykričanie pravdy

Zopár z nás sa rozhodlo skúsiť sa inšpirovať ostatnými, aby sme smelo hovorili proti diktatúre pomocou „vykričania pravdy“. Čelili sme dvojitému utrpeniu: bolesťou spojenou so znášaním násilia diktatúry a utrpeniu spôsobenému mlčaním od strachu. Nekričať, kým tí, ktorých milujeme, boli zabíjaní, mučení a zmizli, bolo neznesiteľné. Tlačili sa tajné pamflety a letáky. Slogany, ktoré odsudzovali porušenia ľudských práv boli v noci namaľované na steny za veľkého bezpečnostného rizika. Podieľanie sa na týchto akciách bolo princípom aktívneho nenásilia: keďže niet nespravodlivosti, prvou požiadavkou je informovať o nej, inak sme komplicmi. Tajné akcie pomohli rozšíriť princíp hovorenia pravdy a konania na jej základe. Avšak, napriek rizikám sme sa potrebovali pohnúť ďalej ako za tajné protesty: potrebovali sme posunúť protesty proti čílskej chunte do verejnej arény.

Aktivovanie verejného hnutia proti mučeniu

José Aldunate, jezuitský kňaz, ktorý sa stal vodcom hnutia Sebastian Acevedo proti mučeniu v Čile, vo svojich pamätiach hovorí, „Prišiel ku nám druh a predložil fakt (o mučení). Poučili sme sa o mučení a dynamike nenásilia. Sledovali sme film o Mahátmovi Gándhím. Bol som motivovanejší protestovať proti chudobe, ale reagoval som na disciplínu skupiny. Uvažovali sme a rozhodli sme sa podniknúť nenásilnú demonštráciu na odsúdenie mučenia... na prelomenie bariér ticha a skrývania sa kvôli mučeniu, mali sme povinnosť odsúdiť ho verejne. Potrebovali sme otriasť svedomím verejnosti.“

14. septembra 1983, desať rokov potom, ako sa režim dostal k moci, sa na akcii pred veliteľstvom Národného vyšetrovacieho centra, na ulici Borgoño číslo 1470 v Santiagu, zrodilo hnutie proti mučeniu. Okolo 70 ľudí prerušilo dopravu, pričom rozvinuli transparent na ktorom stálo „Mučeniu je tu koniec.“ Kričali svoje odsúdenie a spievali hymnu slobody. Skupina sa vrátila na túto scénu, aby odsúdila zločiny režimu proti ľudskosti aspoň raz za mesiac až do roku 1990.

Aby sme konali, potrebovali sme otvorene vzdorovať opatreniam stavu núdze, ktoré nariadila chunta, aby terorizovala obyvateľstvo. Potrebovali sme zdolať náš vlastný pocit bezmocnosti, izolácie a strachu.

Hnutie odsúdilo mučenie. Úlohu vyšetrovania a robenia vyhlásení prenechalo iným úradom. Nemali nijaké miesto na stretnutia, nijaký sekretariát, nijakú infraštruktúru. Stretávali sa v uliciach a na námestiach, keď bol čas konať. Hnutie nemalo nijaký zoznam členov. Účastníci prišli na osobné pozvanie, keďže hnutie sa muselo vyvarovať infiltrácii od tajnej polície a iných represívnych inštitúcií. Inštrukcie plynuli od osoby k osobe. Účastníkov cvičili hlavne počas akcií samotných, kde sme hodnotili každú akciu na mieste.

Keď boli účastníci zadržaní a stíhaní, čo sa im dialo často, čelili zákonným a nezákonným trestom. Slzný plyn, bitky, zadržanie a stíhanie boli bežné praktiky používané proti demonštrantom ako odplata. Mučenie bolo tiež možným následkom zatknutia. Týmto trestom nečelili len členovia hnutia Sebastian Acevedo, ale tiež reportéri a novinári ochotní informovať o akciách a problémoch, ktoré boli odhalené.

Na niektorých akciách bolo až 300 účastníkov. Dokopy sa zúčastnilo asi 500 ľudí. Boli tam kresťania a nekresťania, kňazi, mnísi, obyvatelia chudobných mestských štvrtí, študenti, staršie osoby, domáce pani a členovia rôznych ľudsko-právnych hnutí; ľudia každej triedy, ideológie a každej vrstvy.

Hlavným cieľom bolo zbaviť sa mučenia v Čile. Zvolenými prostriedkami bolo otrasenie národným uvedomením (zvyšovanie povedomia) a vyburcovanie svedomia národa až kým režim neupustí od mučenia alebo kým sa krajina nezbaví režimu. V roku 1988, po rozšírenej protizastrašovacej kampani, pomohla nenásilná kampaň „Chile Sí, Pinochet No“, k Pinochetovmu šoku, poraziť plebiscit zamýšľajúci ratifikovať Pinochetovu vládu.

Snahy o ukončenie kultúry beztrestnosti, ktorá vznikla počas Pinochetových rokov, a snahy o zapojenie do národného zmierenia pokračujú, ale nenásilné protesty poskytli dôležité prostriedky, okrem iných, na zvrhnutie diktatúry.

Roberta Bacic je čílska ľudsko-právna výskumníčka a aktivistka, ktorá teraz žije v Severnom Írsku. Pracovala s War Resisters' International na programe vysporiadania sa s minulosťou. Verzia tohto článku bola predtým publikovaná vo zvláštnom vydaní Peacework Magazine s názvom „100 rokov gándhiovskej nenásilnej akcie“. Pre viac informácií o Gándhím a gándhínizme viď odkazy WRI a vybrané odkazy na historický gándhínizmus z vydania Peacework spomenutého vyššie.