Image linked to donate page Image linked to Countering the Militarisation of Youth website (external link) Image linked to webshop

Benutzeranmeldung

Interface language

Diaspora link
Facebook link link
Twitter link
 

Skupiny pre akciu; afinitné skupiny, skupinový proces, rozhodovanie

Späť na obsah

Táto kapitola pokrýva niekoľko aspektov práce v skupinách. Predstavuje koncept afinitných skupín, pozerá sa na náš skupinový proces, opisuje teóriu a proces konsenzuálneho rozhodovania a nakoniec sa pozerá na rôzne úlohy v akcii.

Úvod

Výzvou pre akékoľvek nenásilné hnutie je to, ako pripraviť svoje akcie. Od okupácie jadrovej elektrárne Seabrook v roku 1976 v New Hampshire v USA si mnoho západných nenásilných kampaní obľúbilo využívanie modelu afinitnej skupiny spolu s konsenzuálnym rozhodovaním. Táto časť ponúka úvod do takéhoto štýlu.

Skupiny pre akciuSkupiny pre akciu

Afinitné skupiny

„Afinitné skupiny“ sú autonómnymi skupinami 5 až 15 osôb. Afinitná skupina v tomto zmysle je skupinou ľudí, ktorí nemajú len afinitu (spriaznenosť) pre seba navzájom, ale ktorí poznajú navzájom svoje silné a slabé stránky a navzájom sa podporujú, keď sa spolu zúčastňujú (alebo zamýšľajú zúčastniť) nenásilnej kampane. Afinitné skupiny a rady hovorcov (viď opis nižšie) spochybňujú vertikálnu moc nad rozhodovaním a organizovaním a posilňujú zapojených, aby podnikli tvorivú priamu akciu. Umožňujú ľuďom konať spolu decentralizovane a nehierarchicky tým, že rozhodovaciu právomoc dajú afinitnej skupine. (Referenčný príbeh Seabrook-Wyhl-Marckolsheim na strane...) Afinitné skupiny boli konštruktívne využité na masových antiglobalizačných akciách v USA (Seattle, 1997), protijadrových protestoch v Európe a Severnej Amerike (so začiatkom v 70tych rokoch) a iných veľkých a malých nenásilných protestných akciách v mnohých krajinách.

S kým človek vytvára afinitnú skupinu?

Jednoduchou odpoveďou na toto je: s ľuďmi ktorých pozná a ktorí majú podobné názory na príslušný problém (problémy) a na to, aké metódy by mali byť použité. Mohli by to byť ľudia ktorých ste stretli na vzdelávacom seminári, s ktorými pracujete, s ktorými sa stýkate alebo žijete. Myšlienkou, ktorú chceme zdôrazniť však je, že máte spoločné niečo iné než problém, ktorý vás spája, a že vy veríte im a oni veria vám. Keď ste súčasťou afinitnej skupiny, dôležitým aspektom je naučiť sa vzájomné stanoviská týkajúce sa kampani alebo problému a vaše preferované metódy akcie.

Toto môže zahrňovať spoločné zdieľanie času, diskutovanie o problémoch a metódach akcie alebo spoločné vykonávanie nejakej formy výcviku súvisiaceho s aktivistami (ako navštevovanie workshopu), nájdenie riešenia, ako sa vysporiadať s taktikami protivníka alebo polície (napr. ako čeliť demonštráciám, dezinformačným kampaniam, agentom provokatérom atď.). Mali by ste vypracovať zdieľanú myšlienku o tom, čo chcete individuálne a kolektívne od akcie/kampane, ako to prípadne pôjde, akú podporu potrebujete od ostatných a čo môžete ponúknuť druhým. Pomáha tiež, keď sa zhodnete na určitých základných veciach: aký aktívny, aký duchovný, aký nenásilný, aký hlboký vzťah, aký ochotný riskovať zatknutie, kedy by ste mohli vytiahnuť niekoho z akcie, vaša celková politická perspektíva, metódy vašej akcie atď.

Skupinový proces

Práca v skupinách, či už vo vašich vlastných rodinách, na workshopoch alebo v pokračujúcich organizáciách je jednou z najzákladnejších spoločenských aktivít a je veľkou časťou práce na spoločenskej zmene. Preto je dôležité, aby skupiny pracujúce na zmene vyvinuli efektívne, uspokojivé, demokratické metódy vykonávania nevyhnutných úloh jednak pre svoje vlastné použitie a jednak na zdieľanie s ostatnými.

Eliminácia autoritárskych a hierarchických štruktúr je formou demokratizácie skupín, ale neznamená to, že by ste mali odmietať všetky štruktúry. Dobrá skupina musí napomáhať tvorivosti, komunite a efektivite v kombinácii, ktorá podporuje prekvitanie nenásilia v nás samých a v našej spoločnosti. Fungovanie dobrej skupiny je produktom spolupracujúcich štruktúr a inteligentnej, zodpovednej účasti členov skupiny.

Dohody/základné pravidlá

Aj keď sa jedná o neformálnu skupinu a každý je oddýchnutý, skupinová dohoda o základných pravidlách je múdra. Skupinová dohoda alebo súbor pravidiel pre workshop alebo skupinu, s ktorou každý súhlasí, je veľmi užitočným sprievodcom pre chod skupiny. Keby sa v skupine objavili ťažkosti, možno sa na ňu odvolávať. A samozrejme, môže byť prevzatá alebo pozmenená. Skupina rozhodne, čo do nej pridať. Napríklad, skupina môže súhlasiť, že: mítingy budú začínať na čas, podporí rovnú účasť, bude robiť rozhodnutia s konsenzom, bude striedať uľahčovanie skupinovej práce, naraz bude hovoriť len jedna osoba, bude hovoriť len za seba, dôvernosť, žiadna otázka nebude premlčaná alebo príliš hlúpa, žiadne poznámky, len dobrovoľná služba atď. Mnohí ľudia sú s týmto teraz oboznámení, takže facilitátor môže vypracovať navrhovaný zoznam, ktorý môže skupina prebrať. Je dôležité mať aktívnu dohodu od každého v skupine, aby ste uzavreli „dohodu“ s každým navzájom.

Jedna vec, ktorá môže vyžadovať ujasnenie, je význam „dôvernosti“ pre túto skupinu. Znamená to nezdieľanie ničoho z workshopu alebo to znamená, že sa môžu zdieľať široké námety a to, čo sa urobilo, ale s tým, že nikomu nebudú dané alebo prisúdené nijaké citáty, alebo len neopakovanie osobných príbehov členov skupiny? Čím je workshop dlhší alebo čím je tá vec intenzívnejšia alebo osobnejšia, čím menej skúsení ľudia sú v skupinovom procese, alebo čím citlivejšia je téma, tým viac času budete možno musieť minúť na ujasnenie a odsúhlasenie základných pravidiel. Zapamätajte si, že keď sa situácia skupiny zmení, môžete „dohodu“ prehodnotiť a ak sa tak dohodnete, môžete zmeniť „pravidlá“. Toto je dôležitý rozdiel medzi pravidlami uvalenými na skupinu a pravidlami, na ktorých sa skupina dohodne, že sa nimi bude riadiť zo svojej vlastnej slobodnej vôle.

Facilitovanie skupinového mítingu

Afinitné skupiny sa často rozhodujú, že budú mať facilitátorov, aby pomohli skupine splniť uspokojiť potreby, pričom členovia skupiny sa striedajú v hraní tejto úlohy. Facilitátor prijíma zodpovednosť za pomoc skupine so splnením spoločnej úlohy, napríklad: pohnúť sa cez agendu v dostupnom čase a urobiť nevyhnutné rozhodnutia a plány na implementáciu. Facilitátor nerobí pre skupinu nijaké rozhodnutia, ale naznačuje spôsoby, ktoré skupine pomáhajú pohnúť sa vpred. Pracuje takým spôsobom, že ľudia prítomní na mítingu sú si vedomí, že sú zodpovední, že je to ich záležitosť, ktorá sa vykonáva a že každá osoba má úlohu, ktorú musí hrať.

Je dôležité zdôrazniť, že facilitátor má zodpovednosť voči skupine a jej práci, nie voči jednotlivcom v skupine. Navyše, osoba s vysokým podielom v preberaných problémoch to bude mať ťažšie, ak bude chcieť byť dobrým facilitátorom. Pre podrobnejšie informácie o napomáhaní skupiny viď „Spoznanie napomáhania – metóda žiadnej mágie“ od Berita Lakeya (http://www.reclaiming.org/resources/consensus/blakey.html)

Zvláštne úlohy na skupinovom mítingu

(prebraté z „Príručka Tridentovania“, tretie vydanie)

Striedanie sa v rôznych úlohách pomáha jednotlivcom zažiť rôzne aspekty správania skupiny a posilňuje afinitnú skupinu. Okrem mítingového facilitátora, ktorý pomáha skupine naprieč jej agendou, sú tu ďalšie úlohy, ktoré podporujú prácu skupiny. Tieto zvláštne úlohy sa stávajú veľmi užitočnými keď je skupina väčšia, alebo keď chce venovať mimoriadnu pozornosť vylepšeniu skupinového procesu v špecifických záležitostiach.

  • Spolufacilitátor, ktorý bude pomáhať facilitátorovi.
  • Poznámkar, ktorý zaznamenáva vaše rozhodnutia a zaisťuje, že každý bude mať kópiu, takže všetci budú vedieť, aké rozhodnutia ste prijali!
  • Časomerač pomôže udržať skupinu informovanú o tom, ako dobre nasledujú svoj časový plán, aby mohli dokončiť svoju agendu.

Ostatné úlohy môžu byť občas užitočné, najmä ak má skupina opakujúce sa problémy. Napríklad, „sledovač procesov“ môže pozorovať vzory účasti na mítingoch a môže mať návrhy na vylepšenie dynamiky, alebo na vznesenie otázok o utláčateľskom správaní v skupine, o mocenských hrách alebo problémoch diskriminácie (rasovej, rodovej, triednej, vekovej). Sledovač „vibrácií“ môže venovať zvláštnu pozornosť emočným spodným prúdom, neverbálnej komunikácii (vrátane konfliktného správania) alebo jednoducho úrovniam energie v skupine – robiac návrhy na vylepšenie skupinovej atmosféry predtým, ako sa niečo stane problémom.

Úlohy v afinitnej skupine počas akcie

Počas nenásilnej akcie afinitná skupina rozhoduje, aké úlohy bude akcia vyžadovať a ľudia si vyberajú, čo budú robiť. Podporné úlohy sú životne dôležité pre úspech akcie a pre bezpečnosť účastníkov. Úlohy uvedené tu, v zozname, sú bežné, ale nemali by ste ich považovať za plán pre všetky akcie. Rôzne akcie budú potrebovať rôzne úlohy. Ako skupina by ste mali premýšľať nad úlohami, ktoré budete musieť urobiť a ako zaistíte, že budú vykonané včas v priebehu plánovacieho štádia. Niekedy môžu ľudia prijať viac než jednu úlohu, napr. zákonný pozorovateľ môže byť tiež poskytovateľom prvej pomoci, alebo policajnou spojkou, alebo dokonca kontaktom s médiami. Kľúčové je zaistiť, aby boli pokryté všetky nevyhnutné úlohy, aby každý rozumel rozsahu svojej oddanosti predtým, ako začnete, a že nikto neprijme úlohy (podporné alebo iné), ktoré nie je schopný vykonať. (Zdroj: http://www.scotland4peace.org/Peace%20Education/Handout%20Six%20-%20Role...)

Cvičenia

  • Znaky dozretého skupinového procesu: kontrolný zoznam ideálneho modelu pre dobrovoľnícke, politické a komunitné skupiny.
  • Úloha a údržba: vďaka čomu skupiny fungujú?: tento nástroj je rýchlym, ľahkým nástrojom, ktorý efektívne pomáha skupinám pochopiť rôzne úlohy, vďaka ktorým skupiny fungujú: rôzne vodcovské schopnosti. Vyžaduje, aby sa facilitátori vnútorne celkom dobre stotožnili s teóriou úlohy/údržby (pretože budú musieť rýchlo identifikovať, kam patria ktoré komentáre od ľudí).
  • Napomáhanie mítingom: tento brífing má tipy a rady na napomáhanie mítingom a na to, ako zariadiť, aby stáli za to.

Rozhodovanie

Rozhodovanie: rozhodnutie2Rozhodovanie: rozhodnutie2

V nenásilných hnutiach a najmä počas (priamych) akcií vyžaduje otázka rozhodovania zvláštnu pozornosť. Nenásilie je viac, než len absencia násilia a úzko súvisí s problémami moci a metódami rozhodovania. Aby ste predišli novým formám dominancie v skupine, jej diskusia a rozhodovacie procesy musia byť participatívne a posilňujúce. Konsenzuálne rozhodovanie má za cieľ podporiť všetkých k účasti a vyjadreniu svojich názorov, pokúšajúc sa nájsť podporu pre rozhodnutia v skupine tým, že budú zahrnutí všetci jej členovia. Je pravdepodobné, že členovia skupiny dajú omnoho silnejšiu podporu rozhodnutiu urobenému s procesom konsenzu. Konsenzus sa môže použiť v mnohých rôznych situáciách skupiny a užitočný je najmä vtedy, keď sa skupina pripravuje na vykonanie nenásilných akcií medzi sebou. Niektoré skupiny prijímajú systém, v ktorom sa najprv pokúšajú dosiahnuť konsenzus, ale pokiaľ ho nemôžu dosiahnuť v prijateľnom časovom limite, potom hlasujú. Toto však zvyčajne nie je v malých afinitných skupinách nevyhnutné.

Americká feministická spisovateľka a trénerka nenásilia Starhawk, ktorá sa zúčastnila akcií v Ženskom mierovom tábore v Greenham Common v Anglicku v 80tych rokoch, sa ocitla v kultúrnom šoku. „V kontraste s naším (americkým) štýlom konsenzu zo Západného pobrežia, ktorý zahrňuje facilitátorov, agendy, plány a formálne procesy, ich mítingy mi pripadali tak, ako by nemali vôbec nijakú štruktúru... Našla som výborný zmysel pre slobodu a elektrinu v diskusiách nezaťažených formalitami. Proces konsenzu, ktorý som poznala a praktizovala, sa zdal pri spätnom pohľade príliš kontrolovaný a kontrolný. Zároveň aj greenhamský štýl mal svoje nevýhody. Preferencia skupiny pre akciu vytvára vlastný predsudok voči extrémnejším a militantnejším akciám. Bez uľahčenia majú tendenciu dominovať v diskusiách hlučnejšie a výrečnejšie ženy. Ženy, ktoré majú obavy, starosti alebo alternatívne plány sa často cítia nevypočuté. Každá skupina musí vyvinúť rozhodovací proces, ktoré sú vhodné pre jej unikátne okolnosti. Rovnováha medzi plánovaním a spontánnosťou, medzi formálnymi procesmi a neformálnymi procesmi prístupnými všetkým, je stále nažive, je dynamická a mení sa. Nijaký spôsob nebude fungovať pre každú skupinu.“ Starhawk, Pravda alebo skutok: Strety s mocou, autoritou a tajomstvom (Harper Collins, 1987)

To, čo nasleduje, sa týka hlavne konsenzuálneho rozhodovania, ale je to tiež na to, aby ste si dali pozor na varovania Starhawka o tom, kedy nepoužiť konsenzus:
a) Keď si skupina nemyslí to isté (Keď si členovia nevážia skupinové putá kvôli svojim individuálnym túžbam, konsenzus sa stáva cvičením vo frustrácii“)
b) Keď neexistujú dobré voľby („ak si má skupina vybrať medzi tým, či má byť zastrelená alebo obesená“)
c) Keď je hrozba príliš blízko („vymenovanie dočasného vodcu môže byť najmúdrejšie“)
d) Keď je problém triviálny („hoďte si mincu“)
e) Keď má skupina nedostatočné informácie

Konsenzuálne rozhodovanie je proces

Konsenzus je proces pre skupinové rozhodovanie, pomocou ktorého môže celá skupina ľudí dospieť ku spoločnej dohode. Zakladá sa na počúvaní, rešpekte a účasti každého. Cieľom je nájsť rozhodnutie, na ktorom sa dohodnú všetci členovia skupiny. Kvôli konsenzu je každý v skupine ochotný podporiť konečné rozhodnutie. Majte však jasno v tom, že plný súhlas nevyhnutne neznamená, že každý musí byť úplne spokojný s konečným výsledkom: fakticky, úplná spokojnosť alebo jednohlasná dohoda je skôr zriedkavá.

Väčšinové rozhodnutie môže viesť ku mocenskému boju medzi frakciami, ktoré v skupine súperia, než k vzájomnému rešpektu názorov. Svoju genialitu využívajú na vzájomné oslabenie. Proces konsenzu čerpá z kreativity, postrehov, skúsenosti a perspektív celej skupiny. Rozdiely medzi ľuďmi stimulujú hlbšie skúmanie a väčšiu múdrosť.

Takže ako funguje kooperatívne rozhodovanie? Vypočujú sa a prediskutujú názory, nápady a výhrady všetkých účastníkov. Líšiace sa názory sa vynesú na povrch a upozorní sa na ne. Nijaké nápady sa nestratia, prispenie každého člena sa cení ako časť riešenia. Táto otvorená a úctivá diskusia je životne dôležitá, pretože umožňuje skupine dosiahnuť rozhodnutie na základe ktorého ľudia dajú – v nenásilnej akcii – svoj krk „na klát“.

Konsenzus môže byť vzrušujúcim procesom, pretože členovia skupiny aktívne hľadajú spôsoby vytvorenia spoločnej dohody. Často tiež môže byť náročný, pretože všetci musíme prekonať postoj, že „môj nápad je tým najlepším riešením“. Prostredníctvom konsenzu nepracujeme len na dosiahnutí lepších riešení, ale tiež na podpore rastu komunity a dôvery v skupine. Konsenzus je pokračujúci proces a nie skrátka odlišnou metódou hlasovania.

Stanoviská v konsenze

Keďže cieľ nie je jednohlasným rozhodnutím, v konsenze musí existovať miesto pre členov skupiny, ktorí návrh úplne neprijímajú. Účastníci procesu rozhodovania sú ochotnejší podporiť nápad voči ktorému môžu mať výhrady alebo námietky, ak skupina aktívne prijíma a počúva ich obavy. Ak má človek na výber len to, že podporí, nepodporí alebo sa zdrží, vytvára sa tým omnoho menší priestor pre účasť na konsenze.

V skupinovom konsenze môže človek nájsť ktorékoľvek z nasledujúcich 5 stanovísk:

  • Toto je skvelý nápad a úplne ho podporujem. (Plný súhlas)
  • Mám nejaké výhrady, ale podporím to. (Podpora)
  • Mám vážne výhrady, ale môžem to prijať. (Prijatie)
  • Mám námietky, ale môžem s tým žiť. (Tolerancia)
  • Toto nemôžem robiť, ale nezastavím skupinu, aby to robila. (Nezúčastnenie sa)

Samozrejme, pokiaľ je veľa ľudí, ktorí nepodporujú alebo neprijímajú rozhodnutie, alebo ktorí sa nezúčastňujú, potom je to slabý konsenzus a pravdepodobne skončí so slabými výsledkami.

V každom prípade, skupina by mala podporovať ľudí, aby vyjadrili svoje výhrady a námietky a mala by sa pokúsiť venovať sa týmto názorom – možno upravením návrhu, možno ponúknutím opätovného uistenia v určitých bodoch. Zároveň, jednotlivci, ktorí úplne nesúhlasia s diskutovaným bodom, by mali preskúmať svoj názor, aby zistili, či by mohli buď podporiť, prijať alebo tolerovať navrhované rozhodnutie, alebo či by sa mohli zdržať.

Je možné, že jednotliví členovia skupiny budú mať silné námietky alebo opačné názory, ale zároveň sa zúčastnia a budú súhlasiť s rozhodnutím, ktoré môže podporiť veľa členov skupiny. Toto je kľúčové povedomie a je dôležitou súčasťou dospenia ku konsenzu. Je veľký rozdiel medzi nesúhlasom s ostatnými v skupine a blokovaním konsenzu. Nesúhlas je súčasťou diskusného procesu.

Blokovanie konsenzu

Rozhodnutie jednotlivca blokovať konsenzus by sa nemalo brať na ľahkú váhu. Ak blokujete rozhodnutie, ktoré má silnú podporu zvyšku skupiny, v podstate im hovoríte, že toto rozhodnutie je tak vážne zlé, že im nechcete dovoliť, aby v ňom pokračovali. Ak sa po diskusii skupina priblíži ku spoločnej dohode, ale jeden alebo viacerí jednotlivci majú až také veľmi silné námietky, že nemôžu byť súčasťou konsenzu, potom majú jeden z nasledujúcich názorov:

  • Toto je úplne neprijateľné alebo nemorálne alebo neľudské rozhodnutie. Nemôžem to nijakým spôsobom podporiť a nemôžem skupine dovoliť pokračovať s týmto rozhodnutím. (Blokovanie)
  • Tomuto úplne odporujem a s touto skupinou nemôžem dlhšie pracovať. (Stiahnutie sa zo skupiny)

Ak máte silné námietky a najmä ak sa rozhodnete blokovať konsenzus, tak je dôležité, aby ste vedeli starostlivo a jasne vyjadriť špecifiká vašich námietok a príčin pre blokovanie konsenzu. Fakticky, mali by ste byť povinný urobiť lepší návrh, taký, o ktorom si myslíte, že ho prijmú všetci, vrátane vás samých. Toto pomôže ostatným pochopiť váš uhol pohľadu a môže to viesť k ujasneniu rozdielov.

V každom prípade je veľmi dôležité, aby ste prehodnotili vaše námietky a obavy a zistili, či môžete odvolať svoje blokovanie a len sa zdržať tohto rozhodnutia, čím skupine umožníte prijať rozhodnutie, no bez vašej podpory.

Zaznamenávanie rozhodnutí konsenzu

Po tom, čo skupina dospej ku rozhodnutiu pomocou konsenzu môže byť užitočné, aby ste každého, kto nezaujal stanovisko „plného súhlasu“, požiadali o vyjadrenie svojich obáv, výhrad alebo námietok, ktoré viedli ku ich stanovisku. Fakt, že sa tieto obavy, výhrady alebo námietky zaznamenajú v poznámkach spolu s rozhodnutím samotným jasne demonštruje, že skupina si váži diverzitu názorov a každého podporuje, aby si bol vedomý týchto obáv v budúcich diskusiách alebo nasledoval rozhodnutie. Skupiny, ktoré takýmto spôsobom berú menšinové názory vážne, sa zvyčajne vo svojich aktivitách a akciách založených na konsenzuálnych rozhodnutiach tešia zvýšenej súdržnosti.

Ak skupina nemôže dospieť ku konsenzuálnej zhode

Skupina možno nemá dostatok informácií, aby sa rozhodla. Možno je treba viac času na diskusiu? Treba rozhodnutie odložiť? Chce skupina požiadať o nový návrh? Pomohlo by malému výboru, keby vypracoval nejaké alternatívne návrhy?

Dôležité aspekty využívania konsenzu

Je mnoho formátov a spôsobov budovania konsenzu a je široké spektrum skúseností, ktoré ukazujú, že to môže fungovať. Je tu však niekoľko podmienok, ktoré musíte splniť, aby bolo možné vybudovať konsenzus:

  • Spoločný cieľ alebo záujem: všetci členovia skupiny/mítingu musia byť zjednotený v spoločnom cieli alebo spoločnom záujme, či už je to akcia, žitie v komunite alebo vytváranie zelených plôch v susedstve. Pomôcť môže, keď jasne stanovíte, čo je týmto cieľom skupiny a keď si ho tiež zapíšete. V situáciách, keď sa dosiahnutie konsenzu zdá byť ťažké pomáha, keď sa vrátite k tomuto spoločnému cieľu a zapamätáte si, o čom skupina je.
  • Záväzok k budovaniu konsenzu: čím je záväzok k budovaniu konsenzu silnejší, tým lepšie funguje. Skupinovému procesu môže veľmi uškodiť, ak sa v skutočnosti nejakí jednotlivci chcú vrátiť k väčšinovému hlasovaniu, len aby sa dočkali šance povedať „Hovoril som vám, že to nebude fungovať.“
  • Konsenzus vyžaduje oddanosť, trpezlivosť a ochotu najskôr formulovať spoločný cieľ alebo záujem.
  • Dostatok času: aby ste sa naučili pracovať týmto spôsobom. Čím zdatnejšia bude skupina v tomto procese, tým viac sa skráti čas potrebný pre rozhodnutie pomocou konsenzu. Ak sú v skupine silné rozbiehajúce sa názory, na dosiahnutie konsenzu bude možno treba viac času.
  • Jasný proces: uistite sa, že skupina má jasno v tom, aký proces použije na popasovanie sa s akýmkoľvek daným problémom. Na procesoch a zásadách sa dohodnite vopred. Vo väčšine prípadov to bude zahrňovať jedného alebo viacerých facilitátorov, ktorí skupine pomôžu prejsť cez proces.

Nájdenie konsenzu zahrňuje nasledovné procesy

  • Predmety diskusie musia byť dobre pripravené. Malo by existovať jasné vyhlásenie, o akej záležitosti sa rozhodne.
  • Rozdielne názory treba otvorene vyjadriť. Každému je daná šanca vyjadriť svoj názor alebo obavu.
  • Dohodnuté normy môžu obmedziť počet, koľkokrát môže človek požiadať o slovo, alebo množstvo času, ktoré človek dostane na vyjadrenie, aby sa zaistilo, že každý účastník bude mať šancu byť úplne vypočutý.
  • Diskusie zahrňujú aktívne počúvanie a zdieľanie informácií. Kým nebude jasný zmysel skupiny, budú sa zdieľať početné obavy a informácie.
  • Opozičné perspektívy sa nie len vypočujú, ale prijmú sa a aktívne sa zahrnú do diskusie.
  • Rozdiely sa vyriešia diskusiou. Facilitátori tomuto dopomôžu tým, že identifikujú oblasti dohody a poukážu na opačné názory, aby podporili hlbšiu diskusiu.
  • Facilitátori pomôžu procesu konsenzu tým, že jasne vyjadria zmysel diskusie, tým, že sa opýtajú, či nie sú nejaké iné obavy, tým, že si vyžiadajú hlasovania o pozície v skupine a tým, že navrhnú návrh konsenzuálneho rozhodnutia.
  • Nápady a riešenia sa zdieľajú so skupinou a nepatria jednotlivcovi. Skupina ako celok je zodpovedná za rozhodnutie a to rozhodnutie patrí skupine.

Dosiahnutie konsenzu – praktické kroky

Vývojový diagram konsenzuVývojový diagram konsenzu
Je mnoho modelov konsenzu. Nasledovná základná procedúra je prebratá z Peace News, magazínu pre mierových aktivistov, z júna 1988:

1. Definuje a pomenuje sa problém alebo rozhodnutie, ktoré treba urobiť. Pomáha, keď toto urobíte spôsobom, ktorý oddeľuje problémy/otázky od osobných urážok.

2. Vymyslite možné riešenia pomocou brainstormingu. Všetky si ich zapíšte, i tie šialené. Udržte energiu pre rýchle, bezmyšlienkovité návrhy.

3. Vytvorte priestor pre otázky alebo ujasnenie situácie.

4. Diskutujte o zapísaných možnostiach. Niektoré upravte, iné odstráňte a vytvorte krátky zoznam. Ktoré sú obľúbené?

5. Vyhláste návrh alebo voľbu návrhov, aby v nich mal každý jasno. (Niekedy môže byť užitočné rozdeliť sa do malých podskupín, aby ste zapísali každý návrh jasne a stručne.)

6. Diskutujte o dôvodoch pre a proti každému návrhu – zaistite, aby mal každý možnosť prispieť.

7. Ak existuje veľká námietka, vráťte sa ku šiestemu kroku (je to trocha náročné na čas).

8. Ak nie sú nijaké veľké námietky, vyhláste rozhodnutia a testuje ich na dohodu.

9. Uznajte malé námietky a zapracujte návrhy na zmenu.

10. Diskutujte.

11. Overte konsenzus.

Najmä pri kontroverzných problémoch môže pomôcť, ak v rôznych obdobiach počas diskusie urobíte neoficiálne hlasovanie o stanoviskách skupiny ku konsenzu. Pre neoficiálne hlasovanie o stanoviskách ku konsenzu je dôležité, aby všetci vedeli, že je to len test stanovísk v skupine a že to nie je konečná žiadosť o stanoviská ku konsenzu. Jedným jednoduchým spôsobom neoficiálneho hlasovania je ukázanie rúk s piatimi prstami symbolizujúcimi plný súhlas, štyrmi prstami symbolizujúcimi podporu, tromi prstami symbolizujúcimi prijatie, dvomi prstami symbolizujúcimi toleranciu, jedným prstom symbolizujúcim zdržanie sa a päsť symbolizujúcu blokovanie.

Konsenzus vo veľkých skupinách – rada hovorcov

Model rozhodovania o konsenze opísaný vyššie funguje dobre v jednej skupine. Avšak, väčšie nenásilné akcie vyžadujú spoluprácu niekoľkých afinitných skupín.

Rada hovorcovRada hovorcov

Rada hovorcov je nástroj na vytváranie konsenzu vo veľkých skupinách. V rade hovorcov sa stretávajú hovorcovia z menších skupín, aby sa dohodli na zdieľaných rozhodnutiach. Každú skupinu zastupuje jej „hovorca“ – prostredníctvom neho komunikujú s mítingom, čím sa umožňuje, aby boli v diskusiách menších skupín zastúpené stovky ľudí. Na čo bude hovorca oprávnený záleží od jeho afinitnej skupiny. Hovorcovia sa môžu poradiť so svojou skupinou predtým tým, než budú diskutovať alebo sa dohodnú na určitých veciach.

Tu je načrtnutý proces na používanie metódy rady hovorcov (poznámka: krok prvý a druhý sa tiež môže urobiť dopredu v jednotlivých malých afinitných skupinách).

1. Celá skupina (všetci účastníci afinitných skupín) – predstavte problém a poskytnite všetky nevyhnutné informácie

2. Vysvetlite konsenzus a proces rady hovorcov

3. Vytvorte malé skupiny (afinitné skupiny) – mohol by to byť náhodný výber ľudí na mítingu, existujúce afinitné skupiny alebo skupiny založené na tom, kde ľudia žijú alebo založené na zdieľanom jazyku.

4. Malé skupiny diskutujú o probléme, zhromažďujú nápady a diskutujú o kladoch a záporoch – pričom vymyslia jeden alebo viacero návrhov.

5. Každá malá skupina si vyberie hovorcu – osobu zo svojej skupiny, ktorá bude v rade hovorcov zastupovať názor skupiny. Malé skupiny rozhodnú, či bude hovorca poslom skupiny – napr. či bude prenášať informácie medzi malou skupinou a radou hovorcov – alebo či bude hovorca rozhodovať v rade hovorcov v mene skupiny.

6. Hovorcovia zo všetkých skupín sa stretnú v rade hovorcov. Následne predstavia názor svojej malej skupiny. Hovorcovia potom diskutujú, aby sa pokúsili a zapracovali rôzne návrhy do jedného uskutočniteľného nápadu. Počas tohto procesu môžu hovorcovia potrebovať prestávku, aby so svojimi skupinami hovorili kvôli ujasneniu, alebo aby videli, či by bol pre nich upravený návrh prijateľný. Hovorca má hovoriť v mene malej skupiny, nie predstavovať svoj osobný uhol pohľadu.

7. Keď rada hovorcov vymyslí jeden alebo viaceré možné návrhy, hovorcovia sa stretnú so svojimi skupinami, aby overili súhlas a námietky. Skupiny tiež môžu navrhnúť ďalšie úpravy návrhov.

8. Hovorcovia sa opäť stretnú v rade hovorcov a overia si, či skupiny súhlasia. Ak nesúhlasia všetky skupiny, pokračuje striedavý cyklus diskusií medzi časom pre stretnutie s malými skupinami a mítingami rady hovorcov.

9. Malé skupiny môžu a často menia svojho hovorcu, aby dali rôznym členom malých skupín šancu konať ako hovorcovia skupiny.

Cvičenia/Zdroje

  • Konsenzus pre malé skupiny: úvod a papiere s cvičeniami
  • Rozhodovanie pomocou konsenzu

Skúsenosti a problémy

Počas uplynulých 30 rokov bol vyššie opísaný model afinitných skupín a rozhodovania pomocou konsenzu použitý v širokom spektre malých a veľkých nenásilných akcií. Napríklad, akcie proti jadrovej energii v 70tych rokoch (Seabrook, New Hampshire, USA; Torness, Škótsko), mnoho akcií proti jadrovej energií a za odzbrojenie v Nemecku v 80tych a 90tych rokoch, antiglobalizačné akcie v roku 1999 (Seattle, Washington, USA). Niektoré z najväčších akcií využívajúcich model afinitných skupín/rady hovorcov/rozhodovanie pomocou konsenzu vyrástli na 2000 alebo viac účastníkov (napr. v roku 1996 v Seabrooku, USA, v roku 1997 protest proti prepravám jadrového odpadu vo Wendlande, Nemecko) po iné antiglobalizačné a protivojnové protesty. Mnohé z týchto skúseností poukazujú na zmenené politické prostredie, napr. nárast decentralizovanej účasti na nenásilných akciách a kampaniach. Toto má následky pre spôsob, akým sa teraz skupiny organizujú pre rozsiahle akcie.

Veľmi málo afinitných skupín funguje dlhodobo. Napríklad, nemecká protijadrová kampaň „X-tisíce v ceste“ má zopár pokračujúcich afinitných skupín, hoci stále existujú a tvoria jadro akcie. Väčšina aktivistov sa zapája do akcií tejto kampane ako jednotlivci alebo v malých skupinách a afinitné skupiny vytvárajú len po príchode na akciu. Preto je pred každou akciou potrebný jeden alebo dva dni prípravy na vytvorenie komunity pripravenej a schopnej konať. A aj táto komunita je len o trochu viac než rozšírené jadro účastníkov. Väčšina aktivistov sa zapája spontánne a bez veľkej prípravy a akcia musí byť naplánovaná takým spôsobom, ktorý to umožňuje (Jochen Stay, Nevyhnutné predpoklady a sociálno-politické faktory pre masovú občiansku neposlušnosť, The Broken Rifle číslo 69, marec 2006). Táto štruktúra je vhodnejšia, keď je jedným z cieľov integrácia veľkého počtu nových aktivistov. Akcia je vo všeobecnosti menej riziková a verejne oznámená.

Ďalšou možnosťou je založiť väčšie akcie na autonómii jednotlivých afinitných skupín, ktoré na vlastnú päsť naplánujú a súčasne vykonajú rôzne malé akcie. „Rozsiahle“ sa potom dosiahne cez množstvo paralelných akcií. Táto štruktúra sa viac hodí na vysokorizikové akcie alebo keď sa dá očakávať vyššia úroveň útlaku.

Hoci sa štruktúra afinitných skupín/rady hovorcov úspešne využila pre rôzne kampane a akcie, stále by sa mala ďalej vyvíjať. Skupiny, ktoré s touto štruktúrou ešte nemajú skúsenosti, by si mali precvičiť jej použitie. Pri používaní tejto štruktúry s ešte väčšími skupinami ľudí sú tiež potrebné ďalšie skúsenosti a ich hodnotenie.