Image linked to donate page Image linked to Countering the Militarisation of Youth website (external link) Image linked to webshop

Benutzeranmeldung

Interface language

Diaspora link
Facebook link link
Twitter link
 

Výzva protestovania

Späť na obsah

Ľudia protestujú z mnohých dôvodov, no často je to preto, lebo sme konfrontovaní so situáciou, na ktorú musíme reagovať a voči ktorej musíme zaujať stanovisko. Realita ktorej čelíme – či už naša vlastná alebo realita iných – nás tlačí, aby sme konali/reagovali/napadli /zmenili to, čo zažívame a vidíme. Zabúdame však vážne brať do úvahy možné následky akejkoľvek takejto voľby. Pozitívne následky často posilňujú. Negatívne následky môžu oslabovať. Musíme o nich premýšľať dopredu, aby sme boli pripravení na ďalšie kroky, ale tiež preto, aby nás neprekvapili a neutrpeli sme ešte väčší stres.

Následky zaujatia stanoviska

Pri zaujatí stanoviska sa môžeme dostať do situácií, ktoré nás zatlačia k našim hraniciam a vystavia nás riziku. Ak sa to stane, takmer nevyhnutne to budú negatívne skúsenosti a ako reakcia sa s najväčšou pravdepodobnosťou objaví strach. V nebezpečných a úzkostných situáciách sa zlúčia tieto pocity: strach zo zatknutia, strach z verejného odsúdenia, strach z mučenia, strach z prichytenia na nezákonnom mítingu, strach zo zrady, strach z opätovného nedosiahnutia cieľa atď. Strach z neznámeho (čo sa stane, ak ma zatknú?) a tiež zo známeho, či už zo špecifickej hrozby po telefóne alebo z toho, že som si vedomý, čo sa stalo druhým. Musíme vedieť, čo sa dá urobiť, aby sme takým následkom predišli alebo si s nimi poradili, keď vyvstanú.

Nenásilná akcia v Santiagu, Čile. Foto: archívy Roberty BacicNenásilná akcia v Santiagu, Čile. Foto: archívy Roberty Bacic

Tri hlavné prvky nám môžu pomôcť fungovať: sebavedomie a solidarita s našimi protestujúcimi druhmi, dobrý výcvik a emočná príprava a vypočutie si hlásenia (zoznam zdrojov na konci? Potrebujete viac opisu?) Pre viac informácií choďte na http://wri-irg.org/nonviolence/nvse07-en.htm

Niektoré z následkov, na ktoré sa musíme pripraviť

1. Vysporiadanie sa s následkami strachu

Keď premýšľame o traumatických následkoch, okamžite si pomyslíme na fyzické následky. Zlé zaobchádzanie, zatknutie alebo bitka a porušenie našich ľudských práv. Toto je v niektorých spoločnostiach väčším rizikom, než v iných, a ľudia protestujúci vo veľmi militaristických a autoritárskych štátoch sú zvlášť odvážni. Ale všetci z nás budú normálne cítiť aspoň nejakú úzkosť a strach a prinajmenšom si budeme vedomí rizika fyzickej bolesti alebo skľúčenosti. Tieto obavy nás môžu znehybniť. Ale nie je dobré ich ignorovať. Ak nie sme pripravení, naše prirodzené reakcie môžu v skutočnosti viesť k ešte väčšej bolesti. Môžeme mať napríklad potrebu zutekať, ale ak začneme utekať, stratíme našu disciplínu a naši odporcovia môžu byť v pokušení v tej chvíli zaútočiť. Dôležité je preto byť pripravený, racionálne, emočne a prakticky, a veľmi nápomocný je výcvik v kontrole strachu. Fyzické riziko dobre chápeme, ale ostatné riziká nie sú menej skutočné a dostávajú tu viac pozornosti. Viď cvičenie Následky strachu.

Môžete sa tiež pozrieť na špecifický príklad na http://www.peaceworkmagazine.org/node/232

2. Sila vystúpiť na verejnosti

Musíme si byť vedomí, že si vyberáme postaviť sa mimo konvenčný názor. Nie je také ťažké podeliť sa o svoje pocity v súkromí s tými, ktorí zdieľajú naše názory, hoci sa môžeme obávať zrady. Vystúpenie na verejnosti je náročnejšie. Nezaujímame stanovisko len proti štátu, ale tiež proti bežným spoločenským postojom. Ten pravý dôvod, prečo musíme protestovať je to, aby sme tie konvencie napadli, ale byť si toho vedomí nám to neuľahčuje. Vystavujeme samých seba. Myslíme na Ženy v čiernom v Izraeli, ktoré sem jednoducho predstúpili ako tichý svedok toho, čo nemôžu akceptovať vo svojej spoločnosti. Teraz bola táto forma svedka použitá v Srbsku, Kolumbii a inde. Solidarita s našimi kolegami je v takých situáciách veľmi dôležitá a vytvára priestor pre vyjadrenie našich pocitov a narábanie s nimi. Aj tí, ktorí sa javia byť sebaistí, môžu mať obavy ktoré si musia priznať a vysporiadať sa s nimi. Použite cvičenie Hádka – paralelná línia na precvičenie vyjadrovania svojho stanoviska.

3. Vlastná príprava na vysporiadanie sa s úzkosťou

Sú tu iné riziká a iné následky, ktoré sú jemnejšie, ale práve z toho dôvodu môžu byť ešte znepokojujúcejšie. Môžeme čeliť neúcte a poníženiu, môžeme byť zosmiešnení a vyprovokovaní okoloidúcimi alebo štátnymi silami. Znova prichádzajú na um Ženy v čiernom, na ktoré pľuli a ktorým nadávala nepriateľská verejnosť, no stále zostali ticho a nereagovali. Toto môže byť emočne stresujúce. Keď si vopred zahráte túto situáciu v rámci cvičenia na hranie úloh, či už na výcviku alebo mítingu účastníkov, pomôže vám to emočne sa pripraviť a lepšie pochopiť motivácie (a strach) vašich protivníkov. Solidarita a dôvera v našich protestujúcich druhov je opäť dôležitá a čiastočne sa buduje takýmito skúškami. Menej emočne stresujúcou, keďže je menej bezprostredná, je zlá publicita. Tlač, ktorá nás môže krivo obviniť zo všetkých druhov nepresností, môže spochybniť našu dobrú vôľu a motiváciu. Vlastná príprava na také poníženie nám uľahčuje poradiť si s ním, keď príde.

4. Postavenie sa do pozície druhého

Môžeme dokonca vyhľadávať poníženie ako súčasť nášho vyhlásenia, ktoré sa pokúšame urobiť, ako keď sa demonštranti pokúšajú postaviť do situácie ľudí, ktorých obraňujú. Mnoho skupín hralo v pouličnom divadle úlohy väzňov a strážcov na Guantanáme. Tu vychádzajú na povrch neočakávané pocity, ktoré sa účastníkom niekedy ťažko kontrolujú. „Väzni“ sa môžu fakticky začať cítiť zneuctení, kým „strážcovia“ zistia, že to prežívajú príliš nadšene alebo naopak, cítia odpor. V každom z prípadov sa účastníci môžu cítiť pošpinení a poškvrnení. Pre vysporiadanie sa s takými možnosťami musia byť pripravení pre takéto reakcie v sebe a potom si treba citlivo vypočuť ich hlásenie. Ďalším príkladom boli protesty kvôli priemyselnému poľnohospodárstvu, kde dobrovoľníci použili svoje vlastné telá, aby modelovali plátky mäsa. Reakciou môže byť pocit skutočného entuziazmu a oslobodenia vďaka zaujatiu stanoviska, alebo alternatívne to môže byť pocit ustarostenia kvôli situácii, do ktorej sa dostali.

5. Vysporiadanie sa s rozčarovaním

Niekedy máme pred a počas protestu zopár problémov, ale keď sa zdá, že nemáme nijaký vplyv, tak je to skutočnou ranou. Obrovské protesty proti vojne v Iraku z 15. februára 2003 nezastavili vojnu. Naše najhoršie obavy sa stali skutočnosťou. Nie je prekvapením, že mnoho ľudí sa cítilo rozčarovaných a oslabených. Prirodzene sa pýtali „stálo zato robiť to?“ Nemuseli sa chcieť zúčastniť akýchkoľvek iných akcií na túto alebo iné témy, pretože to považovali za zbytočné. Čo sa dá robiť na vyriešenie tohto rozčarovania? Potrebujeme príležitosti, aby sme spolu uvažovali na tým, čo sa stalo a čo sa z tejto skúsenosti môžeme poučiť. Pozrite si časť Hodnotenie. Musíme sa prispôsobiť našim očakávaniam. Protesty sú dôležité, aby sme ukázali našu silu, ale samotné protesty nezastavia vojnu.

6. Vysporiadanie sa s úspechom v našich akciách
Rovnako ako v prípade, keď sa situácia skončí horšie, než sme predvídali, môžeme mať paradoxne problém vyrovnať sa s tým, čo sa na povrchu môže zdať pozitívne alebo úspešné. Príkladom je, ak bezpečnostné sily konajú ľudskejšie, než sme predvídali, alebo keď sa nami autority zaoberajú a zdajú sa byť ochotné zvážiť naše požiadavky. Pokiaľ sme sa pripravili na konfrontáciu, také výsledky môžu mať znepokojujúci účinok. Čo sa stane so všetkým tým adrenalínom nahromadeným v našich telách? Čo tento vývoj urobí našej analýze? Pomýlili sme sa v našej analýze? Mali by sme systému viac veriť? Alebo nás oklamú sladké slová? Keď čelíme tvrdému odporu, naše hnutie môže získať viac solidarity, no pokiaľ sa nič také nestane, solidarita sa môže zlomiť. Preto musíme byť pripravení, aby sme vedeli, aké reakcie môžu byť najefektívnejšie a hraním úloh by sme mali otestovať, čo je možné a keď sa to stane, musíme byť schopný kolektívne posúdiť situáciu a vhodne konať.

7. Keď stúpnu úrovne agresie
Mnohí z nás boli šokovaní z agresie, ktorá vzniká počas nenásilného protestu, a to nie len od odporcov protestu. Keď s nami autority hrubo zaobchádzajú, môžeme zistiť, že vlna agresie stúpa aj v nás samých. Ak aj nezareagujeme, kvôli takým pocitom sa môžeme cítiť veľmi nesvoji a byť na pochybách. Alebo druhí demonštranti sa môžu začať búriť a my musíme byť schopní nájsť vhodnú reakciu. Pridáme sa, ujdeme, alebo si udržíme našu pozíciu s tým, že budeme v proteste pokračovať nenásilne, tak ako sme plánovali? V takých situáciách je málo času na premýšľanie, takže možnosti musíme zvažovať dopredu. Musíme mať jasné alternatívy, ako bolo možné urobiť tiché rozhodnutia. Použite cvičenia „Rozhodovanie“, „Hranie úloh“ a cvičenia na deeskalovanie na stranách.

Rôzne súvislosti

Na severe môžeme protestovať v štátoch a kultúrach, ktoré tvrdia, že sú liberálne a demokratické. Alebo by sme mohli byť v autoritatívnom režime. Ale nemali by sme predpokladať, že protest je v liberálnych demokraciách jednoduchší, keďže niektoré také štáty môžu byť vo svojom zaobchádzaní s protestom veľmi kruté. Ostatné faktory môžu určiť protest a jeho limity. Spoločnosť môže byť otvorená alebo uzavretá. V uzavretej spoločnosti sú riziká väčšie, pretože disidenti môžu zmiznúť a je v nej malá zodpovednosť. Môže tiež mať funkčné súdnictvo, nezávislé od vlády, ktoré môže konať ako kontrola zneužívania ľudských práv. Kultúra spoločnosti je tiež významný faktor, pretože si môže vážiť zhodu a rešpekt pre autoritu. Alebo sa spoločnosť môže cítiť slabá a zraniteľná voči nátlakom modernosti alebo vplyvu druhých štátov; v takých situáciách sa môže akákoľvek forma protestu považovať za nelojálnu a deštruktívnu.

Hoci je protest v niektorých situáciách náročnejší než v iných, všetky tu preberané záležitosti sa môžu objaviť v akejkoľvek súvislosti, hoci s rôznou intenzitou.

Záver

Ak sa pripravíme na zmes emócií a reakcií, ktoré môžu vyústiť z nášho protestu, vybudujeme si solidaritu s našimi kolegami a analyzujeme a vypočujeme si samých seba vo veci následkov našich akcií, potom budeme mať lepšiu pozíciu pre pokračovanie boja za lepšiu spoločnosť, hoci možno vieme, že sa nám ju nepodarí dosiahnuť počas nášho života, ak vôbec.

Ak sa však dobre nepripravíme a nevysporiadame sa dobre s následkami, môžeme dopadnúť tak, že nepomôžeme nikomu, ani samým sebe. Môžeme byť odradení a rozhodnúť sa vzdať alebo sa dať na iné typy stratégií, ktoré môžu byť kontraproduktívne, ako je hlavnoprúdová politika a použitie sily. Alebo sa môžeme dostať do vzoru protestovania pre vlastný záujem, bez akéhokoľvek strategického zmyslu. Ako takí sa môžeme navonok javiť stále zapojení do boja a druhí môžu obdivovať našu vytrvalosť, ale stratíme účel pre všetku energiu, ktorú sme vynaložili a naša neefektívnosť a bezúčelnosť môže ostatných odradiť od zapojenia sa. Ak – ako verím – máme povinnosť protestovať, potom tiež máme povinnosť dobre sa pripraviť: identifikovať riziká pre našu fyzickú a emočnú pohodu a podniknúť opatrenia na zaistenie, že tieto riziká budeme vedieť prekonať a pokračovať v boji pozitívnym a efektívnym spôsobom, pričom zostaneme verní našim ideálom. Napokon, no v neposlednom rade, skúšajme aj naďalej, užívajme si kým to budeme robiť a prostredníctvom toho dajme mieru šancu. Nie sme prví, ktorí to majú robiť, a nebudeme ani poslednými.